Všetci sme si rovní, nie však rovnakí
Dnes vám opíšem jednu zaujímavú vyučovaciu hodinu.
Téma znela: Všetci sme si rovní, nie však rovnakí.
A začali sme diskutovať a písať. Každý pochopil túto tému po svojom. Ja vám prinášam pár názorov, úvah, zamyslení…..
Na svete to už tak chodí... My, ľudia, sme síce rovnakí, ale predsa sme iní... Je to v tom, že niekto má čierne vlasy, modré oči, zelené oči. Sú však aj iné rozdiely, ktoré veru neraz pocítime aj na duši a často to naozaj bolí. O čom to hovoríme? O hendikepovaných ľuďoch!
Niekto je bez ruky alebo bez nohy, niekto hluchý, iný slepý…...
Neoslní ma niekto, kto má krásnu postavu, vyšportované telo, nosí značkové oblečenie... No ak má krásny úsmev a dobré srdiečko, môže byť aj telesne postihnutý, mne to nevadí. Ja vidím hlboko do duše takému človeku.
Mnohí ľudia – sluchovo postihnutí – si zvykajú na tichý svet. No zvykne si aj naša spoločnosť? Nechá ich tak, vysmeje sa im, či pomôže? Budú okolo nás stále niektorí ľudia krutí, ktorí len zraňujú, ponižujú, nevedia sa vcítiť do pocitov, do sveta iných...?
Muž a žena. Majú rozdielne pohlavie. Ale tým , že jeden aj druhý sú schopní mať rád, sú si rovní.
Moja babka si stojí za tým, že najhoršie je, keď človek stratí zrak. Úplne s ňou súhlasím. Ja by som si život bez zraku nevedela ani predstaviť. Veď by som sa musela zriecť toľkých vecí... A predsa, sú tu...….ľudia, ktorí nevidia. Bežne ich míňame okolo nás, ale ani nás nenapadne pozastaviť sa a pomôcť. Veď načo ?
Hovoríte si: Má predsa paličku či psa. Ale toto je o inom. Medziľudské vzťahy s postihnutými, či už mentálne alebo telesne, sú pre nás ešte stále tabu. Nevieme robiť väčšie kompromisy než tie, ktoré nezasahujú do nášho bežného života. Až kým sa s nimi nestretneme naozaj tvárou v tvár a nebude sa im dať vyhnúť.
…….musíme si uvedomiť fakt, že slepí alebo hluchí, alebo inak hendikepovaní sú síce od nás niečím odlišní, ale zároveň majú s nami veľmi veľa spoločného. A aj to, že vôbec nie sú „divní“. Nebojme sa ich len preto, že je to niečo neznáme. Nebojme sa ich, že sú iní než my ostatní. Oni sa nás tiež neboja, aj keď sme iní ako oni.
V čom sme vlastne iní? Môžeme mať rôzne povolania, čo znamená, že práca je v podstate vždy rovnaká, rozdiel je vo výsledku, či sme tvorili s láskou alebo
s nechuťou.
Ide o výsledky prejavov človeka. Tak ako rastlinky... jedny kvitnú, spôsobujú radosť , iné zanechávajú starosti. Tak je to aj pri ľuďoch. Po niektorých zostanú krásne knihy, diela, vynálezy, po iných ruiny, smútok a žiaľ.
Všetci sme si rovní právom na život, v tom, že sme sa narodili a odlišní sme v tom, ako ten život prežijeme. A ako ho prežijeme, záleží len na nás.
….. Ako môže niekto odcudzovať druhého človeka len preto, že má tmavšiu pleť alebo za to, že hovorí iným jazykom? Je to neuveriteľné... Predsa všetci sme si rovní. Síce každý človek je iný, ale nezáleží na farbe pleti, očí, vlasov... Záleží na tom, aký je človek vo vnútri, či je ochotný robiť niečo prospešné pre ostatných, či pomôže tým, čo pomoc potrebujú...
Nezabúdajme na jedno príslovie – nesúď knihu podľa obalu.
Nesúďme ľudí podľa pôvodu, rasy, veku... Veď celý svet tvorí jednu veľkú a krásnu rodinu. Rodinu, v ktorej žijú ľudia všetkých vekových kategórií, všetkých národností, všetkých typov postáv... Ak tvoríme jeden celok, každý jeden z nás je jeho malým dielikom.
Nezabúdajme! Všetci sme si rovní, každý má právo dostať šancu, každý by mal mať rovnaké práva, ani jeden z nás nie je menejcenný. Predsa všetci sme „len“ ľudia , ktorí si zaslúžia prežiť život plnohodnotne a nie žiť s pocitom strachu o vlastný život.
………………………………………………………………………………
Toto boli názory našich žiakov. Čo k tomu dodať? Stačí sa len zamyslieť a posúdiť, či sa s nimi stotožňujeme alebo si myslíme niečo iné....
...A okrem toho, že sme sa snažili dať svoje názory na papier, aj výtvarne sme spracovali túto tému. Masky - biele, čisté symbolizovali rovnosť, masky s kresbou, ktorá nás charakterizuje - inakosť.