Obec Mníšek nad Hnilcom vyhlasuje výberové konanie na obsadenie funkcie riaditeľ/ka Základnej školy, Mníšek nad Hnilcom 497. Písomnú žiadosť uchádzača o zaradenie do výberového konania je potrebné doručiť do 07.06.2024.

Dňa 15.5.2024 sa žiaci 1. stupňa našej školy vybrali na výlet. Cieľom výletu bolo navštíviť zaujímavé miesto v okrese Gelnica – chatovú osadu Kozinec pri vodnej nádrži Ružín. Prechádzali sme tunelom, ktorý je od roku 1985 zapísaný do zoznamu pamiatkového fondu SR. Na druhej strane tunela žiaci bádateľskou metódou plnili zadané úlohy zamerané na rozvoj vlastného poznávania v praktickej činnosti. Po vyhodnotení aktivít  a malom občerstvení si vyskúšali teplotu májovej vody vo vodnej nádrži tak, že si do nej namáčali nohy.

Počasie nám prialo, a tak sme sa veselí a mierne unavení vrátili šťastne späť do Mníška.

Mesiac máj sa spája s láskou, ale aj s novým začiatkom a zrodom nového života.  Slovenským zvykom už od stredoveku  bolo, že chlapci, ktorým sa páčilo nejaké dievča, stavali pred dom svojej vyvolenej strom ozdobený pestrofarebnými stuhami a papierikmi – máj. Ale nešlo vždy iba o lásku a prejavenie náklonnosti, máje si ľudia pred svoje domy stavali aj ako ochranu pred zlými duchmi a chorobami.

 

Máj je niekoľko metrov vysoký strom, väčšinou ide o jedľu, smrek alebo brezu. Jeho kmeň sa očistí od kôry aj konárov, ktoré sa nechajú iba na vrchu stromu. Ten je ozdobený rôznymi stužkami a mašľami. Strom musel byť naozaj pekný, symetrický a pekne ozdobený.  Ak sa máj ozdobil ešte aj vencom s dlhokánskymi stuhami, malo to znamenať, že sa dievča za chlapca čoskoro aj vydá. Máj s vencom je teda symbolom akéhosi sľubu lásky. Táto tradícia bola sprevádzaná spevom a tancom, ktorý oslavoval nielen zrod novej lásky, ale aj definitívne víťazstvo jari nad zimou.

 

Májová tradícia bola kedysi spojená s  oslavou, takzvaným majálesom. Pomaly sa však na naše staré zvyky a tradície zabúda.

Našťastie stále nájdeme desiatky obcí, kde ešte stavaním májov ľudia naozaj žijú, no stavia sa skôr už len jeden strom uprostred dediny. Vo veľkých mestách sa zas krásne ovenčené máje zvyknú symbolicky postaviť na námestia pred miestne úrady či kultúrne domy. Aj my sme si v našej škole pripomenuli tento starý zvyk. Dievčatá ozdobili máj počas spevu známej piesne – staviame my máje. Chlapci ho upevnili k bráne školy. Vztýčený strom tu ostane celý mesiac, na konci ktorého ho slávnostne odstránime.

      Je to podujatie, ktoré sa teší veľkej obľube žiakov. Nesie meno dánskeho rozprávkara Hansa Christiana Andersena, ktorý sa narodil v roku 1805 a dožil sa 70-tich rokov.

Svoje pocity a predstavy zachytil v 156-tich rozprávkach. Jeho rozprávky boli preložené do mnohých jazykov. Jeho príbehy stále žijú. Boli sfilmované, stali sa námetom divadelných hier a baletov a inšpirovali najrôznejších umelcov, skladateľov a spisovateľov. Existuje aj Cena H. Ch. Andersena. Je považovaná za najprestížnejšie medzinárodné ocenenie pre autorov v oblasti literatúry. Predstavuje najväčšie ocenenie pre tvorcov detských kníh za celoživotné dielo. Cena sa vyhlasuje každý párny rok a zlatú medailu odovzdáva dánska kráľovná.

        Andersen je slávnym po celom svete.  Dodnes v deň jeho úmrtia je v Dánsku vyhlásený národný smútok a Kodaň zdobí socha morskej víly z jeho najznámejšej rozprávky. Bola vytvorená na jeho pamiatku a umiestnená na brehu mora.  2.apríla, v deň Andersenových narodenín sa každý rok po celom svete oslavuje Deň detskej knihy.

          Aj v tomto školskom roku školská knižnica zorganizovala rozprávkovú noc.

Ide o noc strávenú v škole, počas ktorej žiaci čítajú, športujú, tancujú, proste zažívajú zábavu i dobrodružstvo spojené s knihou. 

Keďže sa termín  podujatia zhodoval s dátumom – 22. marec, kedy je Deň vody, rozhodli sme sa venovať aj my vodnej tematike. 

        V prvej časti noci sme mali pripravené stanovištia, kde sa všetci zoznamovali s vodnými pokusmi, čistili vodu či triedili odpad.

     Po prečítaní rozprávky Malá morská víla sa začala nočná hra s názvom: Pomôžme zachrániť Neptúna a podmorský svet. Opäť mali žiaci pripravené aktivity s vodnou témou. Stavali loďky, vďaka vlastnej fantázii a tvorivosti oživovali podmorské živočíchy a rastliny, podľa predlohy vytvárali farebného vodného živočícha, prechádzali po náročnej ceste s nákladom, triedili morské príšerky, zahrali sa písmenkové hry, bojovali s obrovskou chobotnicou.

       Všetky úlohy zvládli, a tak sa im podarilo Neptúna zachrániť a s ním aj malé morské víly.

       Nasledovala zábava v tanečnom rytme a po nej obľúbená strašidelná škola. Tak, ako po iné roky, zaspávali všetci príjemne unavení, plní zážitkov.  Skončila sa dvadsiata Noc s Andersenom a už teraz sa všetci tešíme na 21. ročník v školskom roku 2024/2025. 

 

V priebehu marca, mesiaca kníh, školská knižnica  pripravila burzu kníh. Išlo o druhý ročník. Vďaka vyradeným knihám sme mohli ponúknuť žiakom našej školy  knihy  za symbolický poplatok 50 centov. Žiaci mali možnosť vybrať si z ponuky detskej literatúry. Spoločne tak prispievame k recyklovaniu kníh. Každá kniha má tak šancu ocitnúť sa v rukách tých, ktorí ešte chcú čítať a možno ju aj posunúť ďalej.

                        Za vyzbieranú sumu dokúpime nové knihy do fondu knižnice.

 

 

 

            Na Slovensku bol človek odjakživa tesne spätý s prírodou. Celoročný cyklus vnímal ako opakujúci sa kruh, ktorý nemal ani presný začiatok, ani koniec. Ľudia sa neriadili dňami či rokmi, oveľa dôležitejšie pre nich boli ročné obdobia, ktoré sa dlhý čas delili len na zimu a leto.

            Na druhú pôstnu nedeľu pred Veľkou nocou sa v kostoloch zakrývali kríže a ľudia tento deň nazvali Smrtnou nedeľou či nedeľou Moreny.

            Dievčatá i chlapci  už od stredoveku vynášali slamenú figurínu starej ženy – Moreny, ktorá symbolizovala odchod zimy, chorôb, smrti a aj zlých síl, ktoré zadržiavali príchod jari a zelene.

            V deň vynášania Moreny sa dievčatá  zoradili do sprievodu, na ktorého čele niesli figurínu a  spievali  obradové piesne:

Ide smrť v nedeľu,

na tú Smrtnú nedeľu.
Už si nás dosť, stará baba, mučila,
už sa tvoja krutá vláda skončila!

 

Morena, Morena, obi si kolená.

Prichystáme ťa, odejeme ťa,zapálime ťa, zhodíme ťa.

Vo vode ťa utopíme, takto ťa odprevadíme.

Nech rozkvitne zelený háj, nech príde krásna jar!

 

                        Ľudia takýmto tradičným spôsobom vyhnali zimu a príchodom Veľkej noci oslávili príchod jari a znovuzrodenia. Dnes táto forma vyháňania zimy už akosi upadla do zabudnutia. Uchovala sa najmä ako súčasť folklóru v podaní folklórnych súborov či detí v  školách. Aj my sme  si  Morenu vyrobili (tentokrát z recyklovaného papiera, nie zo slamy) a následne sme ju  v sprievode odniesli k Hnilcu, zapálili ju  a utopili.

                        Vítanie jari však znamenalo pre našich predkov zrod nového života a začiatok lepších časov. Práve z tohto dôvodu by sme na tento a jemu podobné zvyky nemali zabúdať. Sú predsa dôležitou a neodmysliteľnou  súčasťou tradície, ktorú nám zanechali predchádzajúce generácie.

 

 

Všetci sme si rovní, nie však rovnakí

 

 

Dnes vám opíšem jednu zaujímavú vyučovaciu hodinu.

Téma znela: Všetci sme si rovní, nie však rovnakí.

            A začali sme diskutovať a písať. Každý pochopil túto tému po svojom. Ja vám prinášam pár názorov, úvah, zamyslení…..

 

Na svete to už tak chodí... My, ľudia, sme síce rovnakí, ale predsa sme iní... Je to v tom, že niekto má čierne vlasy, modré oči, zelené oči. Sú však aj iné rozdiely, ktoré veru neraz pocítime aj na duši a často to naozaj bolí. O čom to hovoríme? O hendikepovaných ľuďoch!

Niekto je bez ruky alebo bez nohy, niekto hluchý, iný slepý…...

Neoslní ma niekto, kto má krásnu postavu, vyšportované telo, nosí značkové oblečenie... No ak má krásny úsmev a dobré srdiečko, môže byť aj telesne postihnutý, mne to nevadí. Ja vidím hlboko do duše takému človeku.

 

 

Mnohí ľudia – sluchovo postihnutí – si  zvykajú  na tichý svet. No zvykne si aj naša spoločnosť? Nechá ich tak, vysmeje sa im, či pomôže? Budú okolo nás stále niektorí ľudia krutí, ktorí len zraňujú, ponižujú, nevedia sa vcítiť do pocitov, do sveta iných...?

 

Muž a žena. Majú rozdielne pohlavie. Ale tým , že jeden aj druhý sú schopní mať rád, sú si rovní.

 

Moja babka si stojí za tým, že najhoršie je, keď človek stratí zrak. Úplne s ňou súhlasím. Ja by som si život bez zraku nevedela ani predstaviť. Veď by som sa musela zriecť toľkých vecí... A predsa, sú tu...….ľudia, ktorí nevidia. Bežne ich míňame okolo nás, ale ani nás nenapadne pozastaviť sa a pomôcť. Veď načo ?

Hovoríte si: Má predsa paličku či psa. Ale toto je o inom. Medziľudské vzťahy s postihnutými, či už mentálne alebo telesne, sú pre nás ešte stále tabu. Nevieme robiť väčšie kompromisy než tie, ktoré nezasahujú do nášho bežného života. Až kým sa s nimi nestretneme naozaj tvárou v tvár a nebude sa im dať vyhnúť.

 

 

…….musíme si  uvedomiť fakt, že slepí alebo hluchí, alebo inak hendikepovaní sú síce od nás niečím odlišní, ale zároveň majú s nami veľmi veľa spoločného. A aj to, že vôbec nie sú „divní“. Nebojme sa ich len preto, že je to niečo neznáme. Nebojme sa ich, že sú iní než my ostatní. Oni sa nás tiež neboja, aj keď sme iní ako oni.   

 

 

            V čom sme vlastne iní? Môžeme mať rôzne povolania, čo znamená, že práca  je v podstate vždy rovnaká, rozdiel je vo výsledku, či sme tvorili s láskou alebo

s nechuťou.

 

Ide o výsledky prejavov človeka. Tak ako rastlinky... jedny kvitnú, spôsobujú radosť , iné zanechávajú starosti.  Tak je to aj pri ľuďoch. Po niektorých zostanú krásne knihy, diela, vynálezy, po iných ruiny, smútok a žiaľ.

Všetci sme si rovní právom na život, v tom, že sme sa narodili a odlišní sme v tom, ako ten život prežijeme. A ako ho prežijeme, záleží len na nás.

 

….. Ako môže niekto odcudzovať druhého človeka len preto, že má tmavšiu pleť alebo za to, že hovorí iným jazykom? Je to neuveriteľné... Predsa všetci sme si rovní. Síce každý človek je iný, ale nezáleží na farbe pleti, očí, vlasov... Záleží na tom, aký je človek vo vnútri, či je ochotný robiť niečo prospešné pre ostatných, či pomôže tým, čo pomoc potrebujú...

Nezabúdajme na jedno príslovie – nesúď knihu podľa obalu.                       

Nesúďme ľudí podľa pôvodu, rasy, veku... Veď celý svet tvorí jednu veľkú a krásnu rodinu. Rodinu, v ktorej žijú ľudia všetkých vekových kategórií, všetkých národností, všetkých typov postáv... Ak tvoríme jeden celok, každý jeden z nás je jeho malým dielikom.

Nezabúdajme! Všetci sme si rovní, každý má právo dostať šancu, každý by mal mať rovnaké práva, ani jeden z nás nie je menejcenný. Predsa všetci sme „len“ ľudia , ktorí si zaslúžia prežiť život plnohodnotne a nie žiť s pocitom strachu o vlastný život.

 ………………………………………………………………………………

Toto boli názory našich žiakov. Čo k tomu dodať? Stačí sa len zamyslieť a posúdiť, či sa s nimi stotožňujeme alebo si myslíme niečo iné.... 

...A okrem toho, že sme sa snažili dať svoje názory na papier, aj výtvarne sme spracovali túto tému. Masky - biele, čisté symbolizovali rovnosť, masky s kresbou, ktorá nás charakterizuje - inakosť.

 

 

            Fašiangy boli kedysi - a stále sú -  najveselšie zvyky počas roka. Majú pôvod v predkresťanskom období a patria k zvykom spojeným s prelomom zimy a jari.

            Fašiangy predchádzajú veľkonočnému pôstnemu obdobiu (začínajú sa na Troch kráľov a končia sa Popolcovou stredou). V minulosti, ako aj dnes, sú obdobím veselosti, hodovania, vyvrcholením ktorého je fašiangová zábava s maskami vyjadrujúcimi „svet naruby“.

            Fašiangy vrcholia posledný týždeň pred veľkonočným pôstom. Kedysi chodili maskované družiny so spevom po dedine a vystrájali všelijaké kúsky.

            Aj v našej škole sme sa venovali spomínanej téme. Skupina žiakov sa  prezliekla do  modernejších masiek a v sprievode navštívila triedy nižších ročníkov, kde ich oboznámila s  touto ľudovou tradíciou.

Hoci sa aj dnes organizujú zábavy, už len výnimočne sú aj v maskách.