Keď mi prišla karta narukovať,
dal som si muziku došikovať,
[:páni muzikanti, zahrajte mi čardáš,
prvého októbra rukovať mám.:]
A oni mi pekne začali hrať,
mne začali z očí slzy padať,
[:za mnou nezaplače otec ani matka,
ale budú plakať tri dievčatka.:]
Jedna bude plakať, mal som ju rád,
druhá bude plakať, bol som jej brat
[:a tá tretia plače, šej-haj, lebo musí,
lebo tá odo mňa prsteň nosí.:]
Prsteň, prsteň, prsteň, s modrým očkom,
čo mi dala milá pod oblôčkom,
[:pod oblôčkom dala, horko zaplakala,
bodaj by ťa nikdy nespoznala.:]
Tak znela pieseň – brancov, regrútov. Ich spev sa najviac rozliehal v predvečer 1. októbra. Každý rok v tomto čase nastupovalo na 24 - mesačnú základnú vojenskú službu tisíce chlapcov. Lúčenie s civilom bolo smutno-veselé. Zatiaľ čo mamičky a frajerky plakali, regrúti sa lúčili s civilom tak, akoby to bolo naveky.
Neskôr sa rukovalo štyrikrát v roku, potom dokonca šesťkrát. Už v samostatnom Slovensku bolo počuť spev lúčiacich sa regrútov čoraz častejšie, hoci dĺžka základnej služby sa stále skracovala. Napokon iba na šesť mesiacov. Koncom roku 2005 však vojenčine odzvonil umieračik. Ostali na ňu spomienky. Chvíľami nostalgické.
Aj my sme si pripomenuli odchod brancov na vojnu - pásmom piesní a hovoreného slova. Piesne zaspievali chlapci zo 7.A triedy s hudobným doprovodom ich spolužiaka a hovorené slovo predniesla žiačka 9. A triedy. Pásmo odprezentovali v triedach 1. stupňa, v špeciálnych triedach a v materskej škôlke. Vystúpenie bolo krásne, „divákom“ sa páčilo a to nás hreje najviac pri srdiečku. Splnili sme si stanovený cieľ - pripomenúť si udalosť spred niekoľkých rokov, zaspievať si tak odsrdca a potešiť mladších spolužiakov i našich vyučujúcich.
Napísala Anka Švedová, žiačka 9.A triedy