Fašiangy
Vynášanie Moreny
Všetci sme si rovní, nie však rovnakí
Andersenova noc
Burza kníh
Fašiangy
Fašiangy boli kedysi - a stále sú - najveselšie zvyky počas roka. Majú pôvod v predkresťanskom období a patria k zvykom spojeným s prelomom zimy a jari.
Fašiangy predchádzajú veľkonočnému pôstnemu obdobiu (začínajú sa na Troch kráľov a končia sa Popolcovou stredou). V minulosti, ako aj dnes, sú obdobím veselosti, hodovania, vyvrcholením ktorého je fašiangová zábava s maskami vyjadrujúcimi „svet naruby“.
Fašiangy vrcholia posledný týždeň pred veľkonočným pôstom. Kedysi chodili maskované družiny so spevom po dedine a vystrájali všelijaké kúsky.
Aj v našej škole sme sa venovali spomínanej téme. Skupina žiakov sa prezliekla do modernejších masiek a v sprievode navštívila triedy nižších ročníkov, kde ich oboznámila s touto ľudovou tradíciou.
Hoci sa aj dnes organizujú zábavy, už len výnimočne sú aj v maskách.
Vynášanie Moreny
Na Slovensku bol človek odjakživa tesne spätý s prírodou. Celoročný cyklus vnímal ako opakujúci sa kruh, ktorý nemal ani presný začiatok, ani koniec. Ľudia sa neriadili dňami či rokmi, oveľa dôležitejšie pre nich boli ročné obdobia, ktoré sa dlhý čas delili len na zimu a leto.
Na druhú pôstnu nedeľu pred Veľkou nocou sa v kostoloch zakrývali kríže a ľudia tento deň nazvali Smrtnou nedeľou či nedeľou Moreny.
Dievčatá i chlapci už od stredoveku vynášali slamenú figurínu starej ženy – Moreny, ktorá symbolizovala odchod zimy, chorôb, smrti a aj zlých síl, ktoré zadržiavali príchod jari a zelene.
V deň vynášania Moreny sa dievčatá zoradili do sprievodu, na ktorého čele niesli figurínu a spievali obradové piesne:
Ide smrť v nedeľu,
na tú Smrtnú nedeľu.
Už si nás dosť, stará baba, mučila,
už sa tvoja krutá vláda skončila!
Morena, Morena, obi si kolená.
Prichystáme ťa, odejeme ťa,zapálime ťa, zhodíme ťa.
Vo vode ťa utopíme, takto ťa odprevadíme.
Nech rozkvitne zelený háj, nech príde krásna jar!
Ľudia takýmto tradičným spôsobom vyhnali zimu a príchodom Veľkej noci oslávili príchod jari a znovuzrodenia. Dnes táto forma vyháňania zimy už akosi upadla do zabudnutia. Uchovala sa najmä ako súčasť folklóru v podaní folklórnych súborov či detí v školách. Aj my sme si Morenu vyrobili (tentokrát z recyklovaného papiera, nie zo slamy) a následne sme ju v sprievode odniesli k Hnilcu, zapálili ju a utopili.
Vítanie jari však znamenalo pre našich predkov zrod nového života a začiatok lepších časov. Práve z tohto dôvodu by sme na tento a jemu podobné zvyky nemali zabúdať. Sú predsa dôležitou a neodmysliteľnou súčasťou tradície, ktorú nám zanechali predchádzajúce generácie.
Všetci sme si rovní, nie však rovnakí
Dnes vám opíšem jednu zaujímavú vyučovaciu hodinu.
Téma znela: Všetci sme si rovní, nie však rovnakí.
A začali sme diskutovať. Každý pochopil túto tému po svojom. Ja vám prinášam pár názorov, úvah, zamyslení…..
Na svete to už tak chodí... My, ľudia, sme síce rovnakí, ale predsa sme iní... Je to v tom, že niekto má čierne vlasy, modré oči, zelené oči. Sú však aj iné rozdiely, ktoré veru neraz pocítime aj na duši a často to naozaj bolí. O čom to hovoríme? O hendikepovaných ľuďoch!
Niekto je bez ruky alebo bez nohy, niekto hluchý, iný slepý…...
Neoslní ma niekto, kto má krásnu postavu, vyšportované telo, nosí značkové oblečenie... No ak má krásny úsmev a dobré srdiečko, môže byť aj telesne postihnutý, mne to nevadí. Ja vidím hlboko do duše takému človeku.
Ja som zdravá, ale tiež chcem žiť svoj sen. Nevyslovím ho nahlas, a tak píšem a píšem... poviedky, básne a žijem v tých príbehoch, hľadám samu seba. Pýtate sa, aký je to teda sen? Ani presne neviem. Asi odhaliť tajomstvá starých hradov, zámkov, kaštieľov. Možno som raz žila v starom zámku, kde je teraz duch tej doby a čaká, kým ho vyslobodím.
Verím, že ho nesklamem. Určite sa mi to podarí, držte mi palce!
…..Ide mladý africký študent žijúci na Slovensku po ceste a zrazu z druhej strany skupinka mladých ľudí začne vykrikovať: „Aha, aká opica...!“ To je len jeden z mnohých prejavov rasizmu. V súčasnej dobe to nie je nič ojedinelé. Sme voči "iným" drzí, arogantní. Nemalo by to tak byť.
Mnohí ľudia – sluchovo postihnutí – si zvykajú na tichý svet. No zvykne si aj naša spoločnosť? Nechá ich tak, vysmeje sa im, či pomôže? Budú okolo nás stále niektorí ľudia krutí, ktorí len zraňujú, ponižujú, nevedia sa vcítiť do pocitov, do sveta iných...?
Muž a žena. Majú rozdielne pohlavie. Ale tým , že jeden aj druhý sú schopní mať rád, sú si rovní.
Moja babka si stojí za tým, že najhoršie je, keď človek stratí zrak. Úplne s ňou súhlasím. Ja by som si život bez zraku nevedela ani predstaviť. Veď by som sa musela zriecť toľkých vecí... A predsa, sú tu...….ľudia, ktorí nevidia. Bežne ich míňame okolo nás, ale ani nás nenapadne pozastaviť sa a pomôcť. Veď načo ?
Hovoríte si: Má predsa paličku či psa. Ale toto je o inom. Medziľudské vzťahy s postihnutými, či už mentálne alebo telesne, sú pre nás ešte stále tabu. Nevieme robiť väčšie kompromisy než tie, ktoré nezasahujú do nášho bežného života. Až kým sa s nimi nestretneme naozaj tvárou v tvár a nebude sa im dať vyhnúť.
…….musíme si uvedomiť fakt, že slepí alebo hluchí, alebo inak hendikepovaní sú síce od nás niečím odlišní, ale zároveň majú s nami veľmi veľa spoločného. A aj to, že vôbec nie sú „divní“. Nebojme sa ich len preto, že je to niečo neznáme. Nebojme sa ich, že sú iní než my ostatní. Oni sa nás tiež neboja, aj keď sme iní ako oni.
V čom sme vlastne iní? Môžeme mať rôzne povolania, čo znamená, že práca je v podstate vždy rovnaká, rozdiel je vo výsledku, či sme tvorili s láskou alebo s nechuťou.
Ide o výsledky prejavov človeka. Tak ako rastlinky... jedny kvitnú, spôsobujú radosť , iné zanechávajú starosti. Tak je to aj pri ľuďoch. Po niektorých zostanú krásne knihy, diela, vynálezy, po iných ruiny, smútok a žiaľ.
Všetci sme si rovní právom na život, v tom, že sme sa narodili a odlišní sme v tom, ako ten život prežijeme. A ako ho prežijeme, záleží len na nás.
…..Ide mladý africký študent žijúci na Slovensku po ceste a zrazu z druhej strany skupinka mladých ľudí začne vykrikovať: „Aha, aká opica...!“ To je len jeden z mnohých prejavov rasizmu. V súčasnej dobe to nie je nič ojedinelé.
….. Ako môže niekto odcudzovať druhého človeka len preto, že má tmavšiu pleť alebo za to, že hovorí iným jazykom? Je to neuveriteľné... Predsa všetci sme si rovní. Síce každý človek je iný, ale nezáleží na farbe pleti, očí, vlasov... Záleží na tom, aký je človek vo vnútri, či je ochotný robiť niečo prospešné pre ostatných, či pomôže tým, čo pomoc potrebujú...
Nezabúdajme na jedno príslovie – nesúď knihu podľa obalu.
Nesúďme ľudí podľa pôvodu, rasy, veku... Veď celý svet tvorí jednu veľkú a krásnu rodinu. Rodinu, v ktorej žijú ľudia všetkých vekových kategórií, všetkých národností, všetkých typov postáv... Ak tvoríme jeden celok, každý jeden z nás je jeho malým dielikom.
Nezabúdajme! Všetci sme si rovní, každý má právo dostať šancu, každý by mal mať rovnaké práva, ani jeden z nás nie je menejcenný. Predsa všetci sme „len“ ľudia , ktorí si zaslúžia prežiť život plnohodnotne a nie žiť s pocitom strachu o vlastný život.
…………………………………………………………………………………………………………….
Toto boli názory našich žiakov. Čo k tomu dodať? Stačí sa len zamyslieť a posúdiť, či sa s nimi stotožňujeme alebo si myslíme niečo iné....
...A okrem toho, že sme sa snažili dať svoje názory na papier, aj výtvarne sme spracovali túto tému. Masky - biele, čisté symbolizovali rovnosť, masky s kresbou, ktorá nás charakterizuje - inakosť.